Basnicky.sk

Strach, tá strašná úzkosť,
ktorá mi zviera vnútro,
vždy, keď si na to spomeniem.
Čo sa stalo , s tým krásnym a
milým človekom,
ktorý ma hladkal po vlasoch a
vravil mi každú chvíľu:
"Dievčatko moje malé, keď budeš
dospelá, staneš sa mojou ženou."
Vtedy sa moje očká rozžiarili,
túžila som dospieť.
Bol mladý, jeho tvár
prezrádzala dvadsať päť rokov.
Bol krásny, s výrazom spokojnosti,
pri ňom človek cítil sa bezpečný.
Jeho myšlienky predstavovali najkrašie
túžby obyčajného skromného človeka.
Odišiel, keď mi bolo dvanásť.
No v mojom srdci som stále počula slová:
"Dievčatko moje malé, keď budeš dospelá
staneš sa mojou ženou."
Nikdy som nepomyslela na to, že
by mohol na mňa zabudnúť.
Neodvážila som sa myslieť na to,
že by som ho už nikdy nevidela.
Toto dievčatko už dnes vyrástlo.
Je dospelé a čaká.
Kedy príde a zoberie ma k sebe?
Kedy budem opäť počuť jeho nežný hlas?
Kedy mi splní moje sny.
Nezabudol....nemohol predsa zabudnúť.
Umárala, trápila ju túžba po ňom.
A zatiaľ...
Ďaleko od nej, v pustom lese,
stál uprostred stromov, zakrytý tienmi ich korún, malý drevený kríž a
na ňom boli slabo vyryté slová:
"Dievčatko moje malé, keď budeš dospelá,staneš sa mojou ženou."